Table Of ContentProf. PhDr. Juraj Dolník, DrSc.
Teória spisovného jazyka
(so zreteľom na spisovnú slovenčinu)
VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied
SLOVENSKÁ AKADÉMIA VIED
Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra
Recenzenti:
Prof. PhDr. Jana Svobodová, CSc.
Prof. PhDr. Miroslav Dudok, DrSc.
© PROf. PhDR. JuRAJ DOLNíK, DRSC., 2010
©VEDA, VyDAVAtEĽStVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED, 2010
ISBN 978-80-224-1119-6
oBSAH
úvoD
I. vÝvIN TEÓRIE SPISovNÉHo JAZYKA A JAZYKovEJ KULTúRY
1. Ideový zdroj teórie 10
1.1. Ohlasy na Slovensku 13
1.2. Rozvíjanie teórie 18
1.3. Komunikačný prístup k spisovnému jazyku 22
1.4. Retrospektívne hodnotenie Pražského lingvistického
krúžku 25
1.5. Budovanie empirickej bázy teórie 28
II. REÁLNE vZ. IDEÁLNE A SPISovNÝ JAZYK
2. Reálne a ideálne 32
2.1. Metarečová a metajazyková hodnotiaca kompetencia 34
2.2. Reálne vz. ideálne a spisovný jazyk 36
2.3. Kultivovanie používateľa spisovného jazyka 40
III. SYSTÉM A NoRMA SPISovNÉHo JAZYKA
3. Povaha jazykového systému 42
3.1. Prirodzené orientačné správanie – inferencia 43
3.2. Synchrónna dynamika jazykového systému 50
3.2.1. Základné zdroje synchrónnej dynamiky spisovného
jazyka 52
3.3. Dynamika spisovného jazyka a funkčnosť 53
3.3.1. Inojazyčné vplyvy 60
3.3.2. Preberanie výrazov ako problém 60
3.3.2.1. Anglicizmy 64
3.3.2.2. Spisovná slovenčina a čeština 71
3.3.2.2.1. Etnická vôľa 84
3.3.2.2.2. Stereotypy v česko-slovenskom kontexte 87
3.3.2.3. Maďarčina ako fortifikačný jazyk vo vzťahu k slovenčine 93
3.4. Norma spisovného jazyka 98
3.4.1. Definícia, štruktúra a funkcie sociálnej normy 99
3.4.2. Normy spisovného jazyka 100
3.4.3. Ideálna a reálna spisovná norma 104
3.4.4. Norma a úzus 107
Iv. KULTúRA A KULTIvovANIE SPISovNÉHo JAZYKA
4. Pojem kultúra spisovného jazyka a prístupy
ku kultivovaniu 112
4.1. Reálna spisovná slovenčina 116
4.1.1. Kultivovanie spisovnej slovenčiny 122
4.2. Vedomé zásahy a prirodzenosť 124
4.3. hodnotiace štandardy 130
v. SúČASNÝ JAZYKovoKULTúRNY SvET SLovÁKov
5. Vstup do jazykového výseku slovenskej kultúry 138
5.1. Jazykové ovládanie kolektívu 140
5.1.1. Potenciálna rozpoltenosť nositeľa jazyka 142
5.1.2. Ideologizovanosť slovenského jazykového spoločenstva 144
5.2. Chápanie jazykového systému 146
5.3. Spontánne jazykové zmeny a kultivovanie jazyka 153
5.4. Kodifikácia 162
5.4.1. Kodifikácia presadzovaná v slovenskom jazykovom
prostredí 166
5.5. Jazyk ako hodnota 174
5.6. Jazyk ako kultúrny jav 181
5.7. Jazyková kritika 190
5.8. Jazykové sebavedomie 197
5.9. Jazyková inteligencia ako predpoklad jazykovej tvorivosti 208
vI. SPISovNÁ SLovENČINA A JEJ NoSITELIA
6. Normálnosť nositeľov spisovnej slovenčiny 216
6.1. Norma a používatelia spisovného jazyka 222
6.2. Normálny stav používateľa spisovného jazyka 228
6.3. Jazyková ideológia a spisovná slovenčina 237
6.3.1. Jazyková ideológia vo vzťahu k súčasnej spisovnej
slovenčine 242
6.3.1.1. Jazyková ideológia a poznávanie súčasnej spisovnej
slovenčiny 244
6.4. Jazyková politika 247
6.4.1. Jazyková politika a kultivovanie jazyka 250
6.4.2. Identita 255
6.4.2.1. Prognóza 264
vII. RoZvÍJANIE JAZYKovEDNÉHo PoZNÁvANIA A CHÁPANIE
SPISovNÉHo JAZYKA
7. Vývin jazykovedného myslenia 270
7.1. Lingvistika, používateľ a spisovný jazyk 282
7.2. Lingvistické poznávanie a zaobchádzanie so spisovným
jazykom 286
PoSoLSTvo KNIHY 291
LITERATúRA 292
úvoD
Slovenské jazykové spoločenstvo patrí k tým societám, ktorých tradícia
zahŕňa nadpriemerne silný záujem o pestovanie spisovného jazyka, čo má,
prirodzene, dôvody vyplývajúce z okolností konštituovania a rozvíjania tohto
jazykového útvaru. takpovediac odjakživa sú jeho používatelia neustále napo-
mínaní, že majú venovať zvýšenú pozornosť jazykovej kultúre, a dlhé desaťro-
čia slovenskí lingvisti ju programovo skúmajú. Výsledky výskumov sú publi-
kované v odborných časopisoch, zborníkoch a epizodických súhrnoch štúdií,
ale napodiv – okrem jednej vysokoškolskej učebnice – sa neobjavila rozsiah-
lejšia knižná publikácia, ktorá by ponúkla ucelený teoretický obraz spisovné-
ho jazyka, a teda by sústavne vykladala základy jeho teórie, nastolila kľúčové
otázky a problémy, objasňovala vzťah medzi teóriou a praxou a analyzovala
metodologickú bázu štandardizovanej teórie. táto kniha je jedným z možných
príspevkov k vyplneniu tejto medzery.
Autor knihy reaguje na tri fundamentálne otázky: (1) Z čoho vzišla teória
spisovnej slovenčiny a jej kultivovania? (2) V čom spočíva odborný spor, kto-
rý je sprievodným príznakom vedeckého poznávania tohto útvaru? (3) Aké
kultivovanie spisovného jazyka je adekvátne súčasným podmienkam jeho
fungovania? Kým odpoveď na prvú otázku nie je náročná, ďalšie dve otázky
vyžadujú silnú koncentráciu na podstatu spisovného jazyka a na povahu jeho
používateľov, a preto im autor venuje väčší priestor. usiluje sa o to, aby jeho
výklad bol vnímaný ako systematické teoretické zobrazenie spisovného jazyka
a jeho kultivovania, ale súčasne aj ako vyrovnávanie sa so základnými teore-
ticko-metodologickými otázkami so zreteľom na súčasné diskusie a polemiky
v odborných kruhoch. Preto sa v texte objavujú systematické výklady orien-
tované na fundamentálne pojmy a vzťahy medzi nimi aj reakcie na jazykové
javy, ktoré ilustrujú rozpory medzi slovenskými jazykovedcami. Základnú
orientačnú líniu pre čitateľa tvorí na jednej strane vývin spisovného jazyka
s ohľadom na dynamiku podmienok jeho fungovania a na druhej strane vývin
poznávania jazyka. Prvá línia je načrtnutá ako prechod spisovného jazyka so
statusom „umelý“ do vývinového štádia, v ktorom nadobúda atribút „priro-
dzený“, a druhá línia ako pragmatizácia jeho teoretického uchopovania, ako
včleňovania teórie do myšlienkových prúdov po známom komunikačno-prag-
matickom obrate.
Okrem výkladov bezprostredných otázok teórie spisovného jazyka a jeho
kultivovania kniha zahŕňa aj kapitoly, v ktorých sa upozorňuje na širšie po-
znávacie súvislosti tohto jazyka. Vychádza sa z toho, že pri jeho analýze treba
prihliadať na dynamiku všeobecnojazykovedného poznávania, konfrontovať
7
úVOD
stav jeho výskumu s posunmi v lingvistickej metodológii a overovať ich apli-
kačný potenciál vo vzťahu k spisovnému jazyku, resp. sledovať aj to, ako môže
skúmanie spisovného jazyka spätne vplývať na rozvíjanie jazykovednej teórie
a metodológie. táto potreba sa najvýraznejšie prejavuje pri osvetľovaní povahy
systému spisovného jazyka, čo nie je náhoda, lebo práve pojem systémovosť je
pozadím azda najčastejšieho sporu pri kodifikačných rozhodovaniach. Sledo-
vanie spisovného jazyka z perspektívy všeobecnej jazykovedy upriamuje po-
zornosť aj na javy, ktoré sa v doterajších prácach odsúvali do úzadia, a tak sa
ako osobitné kapitoly objavujú výklady o jazykovej ideológii a jazykovom se-
bavedomí. Z tejto perspektívy sa pertraktujú aj stránky spisovného jazyka, kto-
ré sa buď uchopovali viac alebo menej tézovite, alebo sa síce ozrejmovali, ale
bez prihliadania na relevantné implikácie. Ide najmä o tézu, že spisovný jazyk
je kultúrny jav, kultúrne dedičstvo, kultúrna hodnota. Práve pri tejto téme sa
ukazuje naliehavá potreba zapojiť teóriu spisovného jazyka a jeho kultivova-
nia do súčasného myšlienkového prúdu sociálnych vied, a teda upatňovať ideu
interdisciplinárnosti ako teoretickú reflexiu tohto jazyka v svetle poznávacích
výdobytkov integrujúcich sa sociálnovedných disciplín. Preto ani to nie je ná-
hoda, že sa dáva do pozornosti vzťah jazykovedy k metodológii prírodných
a humanitných vied.
Pri prieniku do podstaty spisovnej slovenčiny nemohli zostať bokom rele-
vantné okolnosti jej konštituovania a rozvíjania. to je dôvod, že kniha obsa-
huje kapitoly o vzťahu spisovnej slovenčiny k češtine, ako aj o historickej role
vzťahu slovenčiny k maďarčine. Autor považoval za dôležité vrátiť sa k die-
lu Ľ. Štúra, k jeho filozofii jazyka, k explanačnej sile tejto filozofie vo vzťahu
k existencii spisovnej slovenčiny aj k identite tohto jazyka a jeho nositeľov. In-
terpretácia spomínaných vzťahov a Štúrovej filozofie má prispieť k hlbšiemu
pochopeniu povahy súčasnej spisovnej slovenčiny, jej fungovania v súčasných
podmienkach, jej nositeľov a k vyvodzovaniu primeraných záverov pri zaob-
chádzaní s týmto útvarom slovenského národného jazyka.
88
I.
vÝvIN TEÓRIE
SPISovNÉHo JAZYKA
A JAZYKovEJ KULTúRY
I. VÝVIN tEÓRIE SPISOVNÉhO JAZyKA A JAZyKOVEJ KuLtúRy
1. IDEovÝ ZDR oJ TEÓRIE
teória spisovného jazyka a jazykovej kultúry v slovenskom a českom jazyko-
vom priestore vzišla z Pražského lingvistického krúžku (PLK), ktorého členovia
sa ocitli v odbornom spore s puristicky orientovanými zasahovateľmi do spi-
sovnej češtiny presadzujúcimi svoje názory najmä v časopise Naše řeč. Pražská
škola – ako je všeobecne známe – sa výrazne odlišuje od ostatných klasických
štrukturalistických škôl (od ženevskej, dánskej aj americkej) tým, že sa neupria-
muje len na štruktúru jazyka, ale študuje aj jeho spoločenské funkcie. Z tohto
hľadiska sa, prirodzene, venuje spisovnému jazyku ako útvaru s celospoločen-
skou platnosťou. Bola to aj reakcia na krajné mladogramatické vnímanie spisov-
ného jazyka, v ktorom sa tento jazykový útvar ukazoval ako menej hodnotný
predmet lingvistického skúmania. Plnohodnotným predmetom štúdia bol ľudo-
vý jazyk (nárečia), lebo predstavuje jazyk v jeho prirodzenom vývoji. Kým jazyk
vzdelancov, silne viazaný na písané prejavy, sa vyvíja vedome, kontrolovane,
v ľudovom jazyku prebiehajú spontánne, mimovoľné, neuvedomované proce-
sy. tento kontrast znázornila metafora: ľudový jazyk je organicky rastúci lesný
strom – spisovný jazyk je umelé dielo záhradníka. Ako botanik preferuje rastli-
ny vo voľnej prírode pred rastlinami v botanickej záhrade, aj jazykovedec dáva
prednosť ľudovému jazyku, ktorý nie je zasiahnutý racionalitou jeho používate-
ľov. traduje sa protiklad „prirodzený“ jazyk vz. „umelý“ jazyk.
Mladogramatická škola bola zahľadená do histórie jazyka. historické sta-
novisko vychádzalo v ústrety puristickému prístupu k spisovnému jazyku.
Jednou z puristických zásad je: uprednostňovať pôvodné, starobylé štruktúry.
Iným variantom bolo vyhlásenie istého dejinného obdobia za klasickú éru da-
ného jazyka a dávanie tohto jazyka za vzor pre súčasníkov. Saussurovo odde-
lenie synchrónie od diachrónie malo aj ten zmysel, že stimulovalo k všímaniu
si súčasného jazyka z hľadiska potrieb jeho používateľov, danej society. Na-
stolila sa aj otázka spoločenskej užitočnosti jazykovedy. Práve predstavitelia
PLK boli citlivejší (v porovnaní s ostatnými štrukturalistickými školami) na
spoločenskú objednávku týkajúcu sa spisovnej češtiny po vzniku Českoslo-
venskej republiky. Pociťovali potrebu fundovaného (a teda aj antipuristické-
ho) zasahovania do spisovného jazyka na základe teoretických zdôvodnení na
úrovni najnovších výdobytkov lingvistického bádania. Išlo o zasahovanie do
spisovného jazyka v duchu otázky, čo prospieva tomuto jazykovému útvaru,
čo prispieva k jeho rozvíjaniu v súlade so skutočnými potrebami jazykového
spoločenstva. Keďže sa ukázalo, že puristická zásada historizmu nevyhovuje
10 11
