Table Of ContentM. WEBER
K metodológii
sociálnych vied
NAKLADATEĽSTVO PRAVDA
Vedecký redaktor doc. PhDr. František Novosad, CSc.
Translation © PhDr. Ladislav Kiczko, 1983
© Preface doc. PhDr. František Novosad, CSc. 1983
Začiatky buržoâznei reflexie
všeobecnej krízykopitalizmią
.FJ
Klasická buržoázna filozofia a ideológia nadobúdali
v priebehu svojho vývoja rozličné podoby, a to podľa
spoločenskejsituácie, stupňa vývoja vedeckéhopoznania
i tradícií, na pozadí ktorých sa určité koncepcie rozvi
jali. Vo všetkých metamorfózach vývoja novovekého fi
lozofického myslenia sa však vždy reprodukovali v no
vých podobách určité základné, takmer samozrejme
akceptované idey. Jednou z nich bola aj idea kompozi
bility, súmerateľcnosti,možnej harmónie všetkých zá
kladných ľudských cieľov,hodnôt a ideálov. Ideálu jed
noty dobra, pravdy a krásy vo sfére filozofickejreflexie
zodpovedlalideál zlučiteľnosti slobody, rovnosti a spra
vodlivosti v rovine politickej ideológie.Garantom súladu
všetkých záujmov mala byť univerzálmosťrozumu. Ro
zum objektivizovaný vo vede a filozofii sa stal najvyš
šouinštanciou pri riešení všetkých problémov spoločen
ského a individuálneho života.
Poklasioké buržoázne filozofické myslenie znamená
rozchod s ideou univerzálnosti rozumu i rozchod s ideou
harmonizovateľnosti všetkých základných cieľov, hod
nôt a ideálov. Konfliktovosť, antinomickosť sa začínajú
pokladať za konštitutívne charakteristiky sociálnej sku
točnosti. Rozum a harmónia sa začínajú pokladať za
enklávu v prúde iracionálneho diania. Rozchod s ideou
univerzálnosti rozumu a s ideou súladu všetkých „záuj
mov rozumu“ bol dlhý a komplikovaný proces. Začína
5
sa Schopenhauerovýmpodriadením rozumu vôliavroz
manitých protirečivých podobách pokračuje dodnes.
V buržoáznom filozofiokom 'myslení sa stretávame
s rozličnýmiinterpretáciami tohto procesu, s rozličnými
postojmik nemu. Na jednej strane stoja myslitelia sto
tožňujúci sa s týmto procesom, na druhej strane zasa
tí, čo hľadajú prostriedky ako tento proces zastaviť,
obrátiť alebo aspoň spomaliť.Iní sa zasa sústreďujú na
analýzu priebehu a hľadania príčin rozpadu jednotného
a harmonického ideového univerza. Tieto reflexie pre
biehajú v rozličných rovinách, na rozličných stupňoch
abstrakcie. K problémom sa vyjadrujú filozofi, teológo
via, historici, sociológovia, spisovatelia. Z- filozofic
kých pokusov o reflexiu rozpadu jednotného ideo
vého univerza najviac pozornosti upútala na seba
Husserlova analýza „krízy európskych vied“. Po
zornosť marxistickej kritiky si však vynucujú aj
reflexie, ktoré nemajú výslovne filozofickú podobu,
ktoré sú formulované na nižších stupňoch abstrak
cie. Spomínané reflexie si zasluhujú pozornosť aspoň
z dvoch dôvodov. Prvý dôvod: sú konkrétnejšie
a častovystihujú problémy plastickejšie a dramatickej
šie ako abstraktné filozofické reflexie. Druhý- dôvod:
reflexie epochy formulované z konkrétnejšej roviny sú
vplyvnejšie a výraznejšie určujú duchovný, ba i poli
tický život súčasnej buržoáznej spoločnosti. Jedna z ta
kýchto koncepcii je obsiahnutá i v diele nemeckého
mysliteľa, historika a sociológa Maxa Webera.
* 'k *
Dielo Maxa Webera (1864-1920) sa vymyká jedno
značnej klasifikácii. Zlyhali pokusy interpretovať ho
v medziach dejín ktorejkoľvek jednotlivej akademickej
disciplíny. Pokiaľ sa dívame na Weberovo pôsobenie
z perspektívy jedného odboru, jeho dielo sa rozpadá na
mnoho, iba voľne súvisiacich častí.
Za centrálnu zložku jeho diela sa často pokladajú jeho
úvahy o sociológii.Weber sa práve vymedzením základ
ných sociologickýchpojmov a kategórií stáva pre mno
hých buržoáznych mysliteľov skutočným zakladateľom
vedeckej sociológie. Jeho príspevok ku konštituovaniu
sociológieako autonómnej disciplíny sa nedá spochyb
nif. Buržoázna sociológia sa doteraz pohybuje v rámci
vymedzenom Weberovými úvahami o sociálnej diferen
ciácü, sociologických aspektoch náboženstva, politiky
a práva.1
Sám Weber si však k sociológiiako takej vždy zacho
vával určitý odstup. Vždypoukazoval na to, že sociológia
samusí opierať0 iné spoločenské vedy, najmä ohistóriu,
ekonómiu a právo.
Ďalšou sférou Weberovho pôsobenia bola história.
Zaoberal sa predovšetkým dejinami hospodárstva. Je
hopráce k dejinám obchodnýchspoločnostív stredoveku
a k vývoju poľnohospodárstva vo Východných častiach
Nemecka si doteraz uchovali význam. Weber však pod
netne zasiahol aj do úvah o problémoch všeobecných
dejín. Pozoruhodné sú jeho reflexie o sociálnych príči
nách zániku antickej kultúry. Práce o hospodárskej
etike veľkých svetových náboženstiev sú zasa význam
ným príspevkom nielen k sociológii náboženstva, ale aj
ku skúmaniu dejín ideí.
No vari najvýraznejšou sférou Weberovho pôsobenia
bola oblasť metodológie sociálnych vied. Dodnes sú
predmetom diskusií jeho úvahy o objektívnosti sociál
neho poznania, analýzy tvorby pojmov v sociálnych
vedách a úvahy o vzťahu poznania a hodnotenia v skú
maní sociáhuehoa historického diania. Weberove meto
dologickéúvahy presahujú hranice jednotlivých spolo
čenskovedných disciplín, ba aj hranice špeciálnych vied
1„...práve u Webera nachádzame prvú podobu a predzna
menanie všetkého podstatného, čo vzniklo v buržoáznej teórii
sociálno-triednej štruktúry neskôr. Myšlienkové hranice ním
naznačené neboli prakticky nikdy prekročené.“ Charvát, F.
Večemík. J.: Třídy a vmrstvy v buržoázní sociológii.Praha 19787,
S. 14. --ršêĺl .1
a organicky pnerastajú do sféry teórie svetonázoru a do
sféry filozofie. Preto patrí Weberovi významné miesto
v dejinách buržoázneho filozofického myslenia v prvej
polovici 20. storočia.2Filozofický dosah však majú nie
len Weberove gnozeologické a metodologické úvahy
o predpokladoch a metódach sociálnych vied. Eminent
ne filozofický charakter majú Weberove svetonázorové
reflexie, jeho úvahy o „zmysle“ vied. Práve svetonázo
rové reflexie sú centrálnym ohnivkom Weberovho die
la, spájajú jeho jednotlivé časti a dávajú mu jednotný
charakter. Dielo Maxa Webera by sme tak mohli cha
rakterizovať ako pokus o integrálnu reflexiu doby, ako
jeden z pokusov o vyjadrenie doby v myšlienke. Aby
sme pochopili vnútornú dynamiku buržoázneho sveto
názorového myslenia, dôležité je poznať charakter We
berovej reflexie a jej rozličné aspekty: metodologické,
teoretické i politicko-triedne. V mnohom sa práve We
berovo myslenie stalo prototypom a paradigmou bur
žoáznej reflexie všeobecnej krízy kapitalizmu.
* Q 'R
Teoretickýnmzákladom Weberovho pokusu o integ
rálnu reflexiu epochy začiatku Všeobecnejkrízy kapita
lizmu sú metodologické úvahy.
Rozklad veľkých filozofických systémov v polovici
19. storočia vyvolal mnohé a protirečivé reakcie. Zo
začiatku sa pociťoval ako oslobodenie. Skúmanie so
ciálnej skutočnosti prestáva byť usmerňované apriór
nymi konštrukciami, veda si vyhradzuje právo samos
tatného, filozofickými predsudkami neovplyvneného
skúmania faktov a faktických súvislostí. Rastúca špe
2Karl Jaspers pokladá Maxa Webera ' ' '
_ za na raz 'š' h
predstaviteľa„konkrétnehofilozofovania,ktoré sa33mg? :i:
diu politickéhousudzovania a vedeckého Skúmam'a tak ako jeho
život bol Jediným filozofovaním v médiu jeho konkrétnej exis
Jaspers,K.: Aneignungund Polernik.München1968
8
cialízácia urýchľuje získavanie nOvýchpoznatkov. Spe
cializácia v spoločenských vedách však nadobudla iný
charakter než v prírodných vedách. Tam márne do čine
niapredovšetkým s „delením“ predmetu skúmania. Toto
„delenie“ predmetu, teda tematická špecializácia sa do
značnej miery vyrovnáva jednotou metódy a jazyka;
práve tak aj vyústenie prírodovedného skúmania do
roviny praktických aplikácií núti prekonávaťtematickú
špecializáciu. V spoločenských vedách je tematické špe
cializácia znásobovaná rozdielnosťou metód skúmania,
ako aj pluralitou filomfických a svetonázorových vý
chodisk. Práve tak i priama potreba praktických apli
kácií dolieha len na určitú časťa len na určité zložky
spoločenských vied. O to ostrejší bol problém teoretic
kej syntézy spoločenskovedného poznania. Čoraz zreteľ
nejšie sa ukazovalo, že encyklopédie nenahradia teore
tickú, filozofickú a svetonázorovú syntézu empirického
materiálu. Filozofická,špekulatívne teórie dejín a spo
ločnosti sa kompromitovali. Pre buržoáznych vedcov
spolu s filozofiou dejín sa kompromitovala aj teória
dejín. Podľa názor-u väčšiny z nich práve metodológia
mala byt sférou, v ktorej bude možná nová, nešpeku
latívna syntéza empirických poznatkov o dejinách, spo
ločnosti a kultúre.
Vo filozofických diskusiách 0 charaktere spoločen
ských vied sa postupne ku koncu 19.storočia vykryšta
lizovali tri základné metodologické typy zdôvodňova
nia osobitosti vied o spoločnosti: transcendentalizmus,
hermeneutický prúd a pozitivizmus. V rovine reálnych
koncepcií sa tieto tri prístupy rozlične kombinovali
a prelínali, objavujú sa rozličné pokusy o syntézu, roz
ličné eklektické koncepcie. Všetky z nich sa však dajú
rozložiť na tri základné typy, ktoré sme spomenuli.
Pozitivistické stanovisko v diskusiách 0 charaktere
spoločenských vied je na prvý pohľad najproblematic
kejšie. Práve pozitivizmu sa totiž veľmi často vyčíta, že
nemá zmysel pre špecifickosť spoločenských vied, že
nemá zmysel pre diferencovanosť metód vedy a nekri
9
ticky prenáša postupy a metódy, ktoré sa osvedčili pri
skúmaní prírodných procesov, na skúmanie spoločen
ského diania. V takejto všeobecnej podobe táto výčitka
adresovaná pozitivizmu nie je celkom adekvátna. Pozi
tivizmussaod iných koncepcii- od transcendentalizmu
a hermeneutíckého prúdu - nelíši popieranim špeci
fickosti spoločenských vied. Líši sa od nich spôsobom
interpretácie tejto špecifickosti: požaduje totiž konti
nuálny prechod od metód prírodných vied k metódam
sociálnychvied a špecifickosťsociálnych vied vidí v zlo
žitosti, komplexnosti a závislosti javov, ktoré sú pred
metom ich skúmania.
Pozitivistické metodologicképrogramy však nakoniec
vždy vyústíli do návrhov ako redukovať túto komplex
nosť,ako ju zachytiť vo výrokoch, ktoré by sa vzťaho
vali priamo na fakty. Dôsledné odmietanie všetkých
postupov priamo činepriamo spojených s introspekciou
nakoniecvyústilo do pokusov interpretovať spoločenský
život z hľadiskamenej komplexnej formy pohybu. Sta
diaľ potom bytostná tendencia pozitivizmu k biologiz
mu, k psychologizmu, resp. v 20. storočí k fyzikalizmu.
Iným spôsobom sa špecifickosť vied o spoločenskom
živote pokúša vysloviť hermeneutícký prúd; jeho naj
typickejším reprezentantom bol Wilhelm Dilthey. Po
dľa neho je nám skutočnosť daná dvoma odlišnými
spôsobmi: vonkajšou a vnútornou skúsenosťou. Von
kajšia skúsenosť, z ktorej vychádzajú prírodné ve
dy, je predovšetkým zmyslová skúsenosť; jej základ
nou vrstvou je koexistenciaa následnosť zmyslových
vnemov. Súvislosť - predovšetkým príčinná - sa
do vnemovej rozmanitosti vnáša zvonka, myslením.
Myslenie však nie je čosi autonómne, čo by samo
zo seba vytváralo schémy usporiadania zmyslových
daností, ako je to v transcendentalizme. Schéma
kauzálnej súvislosti je napr. len intelektualizáciou reál
neho telesného vzťahu medzi vôľovým impulzom a pre
kážkou, na ktorú vôľový impulz naráža. Súvislosť me
dzi vonkajšími javmi teda nemôže byť ni'kdy priamo
10
daná,vždy je len hypoteticky konštruovaná a správnosť
konštrukcie sa dodatočne experimentálne overuje, po
tvrdzuje alebo vyvracia.
Duchovné vedy vychádzajú z vnútornej skúsenosti,
zo zážitku. Zážitok však nie je čosi amorfné, ale vnú
torne, imanentne sa rozčleňujúci celok. Preto sú sú
vislosti, s ktorými majú do činenia duchovnévedy, čím
sipôvodne daným, priamo prežívaným. Práve vnútorná
skúsenosť je základom, z ktorého vyrastá chápanie
iných ľudí. Len transpozíciou mojej vnútornej skúse
nosti mimo seba nadobúdam schopnosť vidieť konanie
iných nie ako fyzikálny pohyb, ale ako súvislosť činov
usmerňovaných určitými hodnotami a cieľmi. Pocho
penie určitého spoločenského procesu sa nikdy nedá
úplne vyjadriť v pojmoch. Pochopenie je totiž vždy
viac než len intelektuálny proces. Tvorba pojmov
a teórií v duchovných vedách je vždy usmerňovaná
vciťovaním sa, schopnosťou zážitkovej rekonštrukcie
skúmanej dejinnej akcie.
Dilthey uvádza niekoľko čŕt, ktorými sa duchovné
vedy líšia od prírodných. Základný rozdiel medzi nimi
však vidí v tom,žesav nichodlišnerealizujú subjektovo
-objektové vzťahy.V oblasti prírodných vied sú si sub
jekt aobjekt navzájom čímsicudzím,vonkajším. Dilthey
namnohých miestach hovorí,žepríroda je pre nás nemá,
že z nej vanie na nás duch cudzoty. Vo sfére historic
kéhopoznávania sa nachádzame v zásadne inej situácii:
tu sme my sami súčasťou skúmanej skutočnosti, tu
sme zároveň subjektom i objektom. Predmet skúmania
nie je nám tu daný „zvonku“ ako v prírodných vedách,
ale „znútra“. Prírodné procesy môžeme vysvetľovaťiba
pojmovo. Konanie iných ľudí chápeme, i keď nikdy nie
sme schopní toto pochopenie úplne konceptualizovať.
Strednou, i keď nie sprostredkúvajúcou líniou medzi
hermeneutikou a pozitivizmom boli pokusy o transcen
dentálne zdôvodnenie osobitosti vied o dejinách a spo
ločenskom živote, reprezentované predovšetkým no
vokantovstvom (W. Windelband, H. Rickert, E. Lask).
11
O ich názory sa pri svojich úvahách opiera aj
Max Weber. Pojem transcendentálneho má za sebou
bohatú a zložitú históriu. V stredovekej filozofii sa
ním označujú nadkategoriálne charakteristiky bytia.
V novovekej filozofii bol obsah tohto pojmu fixovaný
Kantom: transcendentálna analýza znamená pre neho
skúmanie apriórnych štruktúr vedomia; tých štruktúr,
ktoré umožňujú predmet poznania, a tak i samo po
znanie tohto predmetu. Kant vychádza z faktu vedy,
z faktu morálky, z faktu umenia a skúma podmienky
ich možnosti. Tieto podmienky možnosti nachádza
v apriórnej štruktúre vedomia.
Keď Kant hovorí o apriórnej štruktúre vedomia, má
na mysli niekoľkomomentov, predovšetkým štruktúry,
ktoré logicky, nie geneticky, predchádzajú konkrétnu
skúsenosť. Ďalej Kant predpokladá, že apriórne pod
mienky sú jednotným a uceleným systémom (preto
môžehovoriťotranscendentálnej logike) a zároveň pred
pokladá- a tento momentje teraz pre nás najdôležitej
ší - že existuje jeden jediný systém apriórnych pod
mienok poznania. To znamená, že nech fakt, z ktorého
vychádzame,má akúkoľvekkonkrétnu obsahovú štruk
túru, vždysa dostaneme k tým istým formálnym štruk
túram vedomia.
19. storočie však samo seba neraz charakterizovalo
ako storočiehistorizmu; objavuje sa intenzívne vedomie
dobovosti, epochálnej viazanosti všetkých ideových
útvarov; s historickým vedomím sa nevyhnutne viaže
myšlienka plasticity všetkých ľudských štruktúr. Myš
lienka transcendentálneho a priori a princíp historizmu
sa zdali nezlučiteľnými. Akceptovanie jedného princípu
implikovalo odmietnutie druhého. Heinrich Rickert
napr. hovorí, že historizmus je iba dobovou formou
relativizmu a skepticizmu a dôsledne domyslený vedie
ku gnozeologickémunihilizmu. A skutočne, historizmus
ktorý v konkrétnom skúlmanídejinnej skutočnosti podĺ
nietil širokú vlnu empirizmu, svojou averziou k intelek
tuálnym konštrukciám spochybnil samu možnosť vedy
12
